Pozdravujem Vás zo Západnej Jávy!

Dúfam, že sa vám darí.

Minulý týždeň som vám písal z Bali o tom, ako miestni remeselníci čelia rastúcim výzvam – zvyšujúcim sa nákladom, nedostatku surovín a neustálej potrebe hľadať nové spôsoby výroby.

Ak ste predchádzajúci príbeh nestihli, môžete si ho prečítať tu.

Tento týždeň sme sa presunuli na ďalší ostrov. Spolu s Bondhanom sme leteli z Bali na letisko Halim Perdanakusuma (HLP), ktoré sa nachádza južne od Jakarty. O tomto letisku sa často hovorí ako o „legendárnom“ – a už od nášho príletu bolo jasné, že toto označenie nie je náhodné.

Len čo sme pristáli a čakali pri batožinovom páse, Bondhan zrazu zbadal jedného zo svojich najväčších hudobných idolov – člena skupiny Jamrud, jednej z najznámejších indonézskych rockových kapiel. Naša cesta sa tak začala skutočne nezabudnuteľným zážitkom.

Bondhan bol úplne nadšený!

Po krátkej jazde taxíkom sme dorazili na železničný terminál Whoosh, odkiaľ premáva indonézsky vysokorýchlostný vlak. Rozhodli sme sa dopriať si o niečo väčší komfort a za malý príplatok sme si vylepšili cestu na prvú triedu. Kabína mala iba dvanásť sedadiel, takže cesta bola mimoriadne pohodlná a pokojná – skutočne kultivovaný zážitok.

A, samozrejme, nemohol som odolať návšteve obchodu so suvenírmi Whoosh.

Whoosh je prvý vysokorýchlostný vlak v Indonézii a zároveň prvá skutočná vysokorýchlostná železnica v celej juhovýchodnej Ázii. Dosahuje rýchlosť až 350 km/h a jeho názov nie je len zvukom niečoho, čo sa mihne okolo vás. Je to aj skratka z indonézskych slov, ktorá vo voľnom preklade znamená úsporu času, optimálnu prevádzku a špičkový systém.

Priznám sa, že je to asi jeden z najvydarenejších názvov vlaku, aké som kedy počul.

Naša cesta trvala len tri zastávky a vystúpili sme krátko za mestom Bandung. Bola to fantastická skúsenosť – pohodlná, moderná a, ako sa na názov Whoosh patrí, skutočne legendárne rýchla.

Cesta bola rýchla, plynulá a mimoriadne pohodlná. Zaujímavé však bolo, že vlak nebol ani zďaleka plný. Na poslednom úseku cesty sme mali s Bondhanom celú kabínu prvej triedy len pre seba. Pripadali sme si trochu úsmevne – ako dve menej významné hlavy štátu, ktoré sa rútia naprieč Jávou rýchlosťou 350 km/h.

Prečo sme vlastne prišli práve sem? Okrem toho, že sme túto časť Indonézie už dlho chceli spoznať, je Bandung mestom s bohatou remeselnou tradíciou. Patrí medzi najvýznamnejšie textilné centrá krajiny, preslávil sa výrobou kože a obuvi – je dokonca možné, že aj vaše topánky vznikli práve tu. Okolité hory a kopce sú navyše významnou oblasťou pestovania čaju, bylín a ďalších rastlín.

Inými slovami, nachádza sa tu množstvo surovín, remesiel a tradícií, ktoré by sa jedného dňa mohli stať súčasťou produktov Ancient Wisdom.

A potom prišlo ďalšie prekvapenie…

Bandung je hlučný. Nie až tak ako indické veľkomestá, no v porovnaní s ostatnými časťami Indonézie tu oveľa častejšie počuť trúbenie áut, zvuky dopravy a neustály ruch ulíc.

Prekvapenie v štýle Art Deco

Po príchode sme sa ubytovali v hoteli Savoy Homann. A musím povedať, že to bolo jedno z najväčších prekvapení celej cesty. Úplne nečakané miesto s jedinečnou atmosférou.

Kúsok histórie a šarm Art Deco

História hotela Savoy Homann siaha až do 70. rokov 19. storočia, hoci ikonická zakrivená budova v štýle Art Deco, ktorú obdivujeme dnes, bola dokončená v roku 1939.

Hotel sa nachádza v historickom centre Bandungu, kde sú ulice lemované nádhernými budovami v štýle Art Deco. Niektoré z nich boli citlivo zrekonštruované, iné stále trpezlivo čakajú na svoju druhú šancu. Dokonca aj mnohé novšie stavby boli navrhnuté tak, aby nadväzovali na tento charakteristický architektonický štýl.

Čoskoro sme zistili, že s mestom Bandung sa spája aj meno Charlieho Chaplina. Hotel sa hrdo radí medzi miesta, kde počas svojich ciest býval, a vystavuje historický klavír, na ktorom vraj nielen hral, ale údajne si na ňom aj zatancoval. Len kúsok od hotela sa dokonca nachádza malé múzeum venované jeho životu a tvorbe.

Zdá sa, že Bandung si Charlieho Chaplina doslova osvojil.

Večer sme sa vybrali na prechádzku historickým centrom a celé mesto malo zvláštnu atmosféru, akoby sme sa preniesli do čias starých čiernobielych filmov. Na každom rohu sme nachádzali fotobúdky a malé fotografické ateliéry, kde sa ľudia mohli obliecť do módy 30. či 50. rokov minulého storočia a odfotiť sa v dobovom štýle.

Miestni obyvatelia si očividne večerné prechádzky užívajú. Páry pózovali pred historickými budovami, rodiny si robili spoločné fotografie a pouliční umelci zabávali okoloidúcich. Všade panovala uvoľnená a priateľská atmosféra.

A čo bolo najkrajšie – ľudia boli neuveriteľne srdeční. Bandung je presne tým typom miesta, kde máte od prvej chvíle pocit, že ste vítaní.

Kožený labyrint

Nasledujúci deň sme zamierili do známej kožiarskej štvrte Cibaduyut. A opäť nás čakal úplne iný svet.

Najlepšie by sa dal opísať ako kožený labyrint.

Bondhan si dopredu pripravil trasu, takže sme začali na hlavnej ulici. Takmer každý obchod sa venoval obuvníctvu – predávali sa tu kože, lepidlá, podrážky, pracky, šnúrky, špecializované náradie aj priemyselné šijacie stroje.

Potom sme odbočili do úzkych bočných uličiek. Niektoré boli také úzke, že nimi sotva prešla motorka. Za nenápadnými dverami rodinných domov a v malých dielňach pracovali stovky remeselníkov, ktorí ručne vyrábali topánky a čižmy. Práve tu bolo možné na vlastné oči vidieť remeselnú tradíciu, ktorá robí Bandung jedným z najvýznamnejších centier výroby obuvi v Indonézii.

Jeden remeselník strihal kožu, ďalší zošíval zvršky topánok, iný pripevňoval podrážky a ďalší sa venoval lešteniu a finálnym úpravám. Bolo fascinujúce sledovať, ako každý vykonáva svoju časť práce – pripomínalo to dokonale zohratý mravenčí svet ukrytý v spleti úzkych uličiek.

Mnohé z topánok boli prekvapivo luxusné a precízne spracované. Videli sme poctivé remeselné modely z hrubej kože, motorkárske čižmy aj odvážne kúsky v punkovom štýle, ktoré mali svoj nezameniteľný charakter.

A ľudia? Tí boli jednoducho úžasní.

Takmer z každej dielne sa ozývalo priateľské „Halo!“. Ľudia sa usmievali, mávali nám a úprimne sa tešili, že sa v ich štvrti objavil zvedavý návštevník z Anglicka. Pozývali nás dnu, ochotne rozprávali o svojej práci a s hrdosťou ukazovali svoje stroje, nástroje aj materiály.

Neboli tu žiadne obrovské továrne ani luxusné showroomy. Len tisíce šikovných remeselníkov, ktorí svojou každodennou prácou vytvárajú niečo výnimočné. Práve na takýchto miestach podľa mňa vznikajú tie najzaujímavejšie príbehy.

Ale to ešte nie je všetko…

Neskôr sme sa začali ponárať do ďalšieho fascinujúceho sveta – čaju zo Západnej Jávy. Tento región má bohatú čajovú tradíciu a objavili sme množstvo remeselne vyrábaných čajov, ktoré by sa dokonale hodili do našej značky Mandela Leaves.

A dnes sa do tohto sveta vydáme ešte hlbšie.

V kopcoch nad Bandungom sme navyše narazili na niečo, čo sme vôbec nečakali – úplne iný svet plný honosných víl, dokonale upravených záhrad a elegantných reštaurácií. Miesta, ktoré v minulosti navštevovali generáli, významní politici aj niektoré z najvplyvnejších indonézskych rodín.

Musím priznať, že takéto vily som ešte nikdy nevidel.

O tom vám však porozprávam nabudúce.

Je tu totiž príliš veľa zaujímavostí na jediný newsletter – čajové plantáže, liečivé rastliny, tajomné horské sídla a všetko ostatné, čo sa nám ešte podarí objaviť.

Možno preto pripravím ďalší newsletter ešte tento týždeň… alebo vás nechám v napätí až do budúceho piatka.

Nechajme sa prekvapiť.

Prajem vám krásny a – ako by povedali v Bandungu – legendárny víkend!

David